Advent – čas pokánia

Advent – príchod Krista, ktorý túžobne očakávame. V prvom rade sa pripravujeme na slávenie Vianoc, tajomstvo vtelenia. Chválime Boha, ktorý tak miloval svet, že nám poslal svojho Syna. Vianočné sviatky a príprava na ne majú svoj hlbší zmysel v príprave našich sŕdc na Božiu milosť vo sviatostiach. 

Druhý príchod Krista sa teda deje v našich srdciach najmä prijímaním svätého prijímania. Advent nám pripomína, že Kristus prišiel, ale aj že príde. A život veriacich je neustálym a bdelým očakávaním toho príchodu. Nejde iba o to, aby sme pripomenuli historickú udalosť, ktorá sa stala pred 2000 rokmi v malej judejskej dedinke. Oveľa potrebnejšie je pochopiť, že celý náš život musí byť adventom, bdelým očakávaním nového konečného príchodu Krista.

S adventom sa často spája slovo pokánie; v evanjeliách neraz zaznievajú výzvy na pokánie, liturgická farba tohto obdobia – fialová – je farbou pokánia. Vo vnútri veriaceho človeka je zapísané, že príprava na Vianoce je súčasne časom pokánia, teda zostúpením do hĺbky vlastného srdca, priznaním si toho čo je v ňom dobré i toho čo je zlé. Skutočnosť, že k nášmu životu slovo pokánie naozaj patrí, najmä teraz v týchto ťažkých časoch pandémie Covid – 19. Pokánie, ako o tom svedčia texty evanjelia, konali ľudia už aj pred 2000 rokmi.

Prorok Ján pred verejným vystúpením Ježiša privádzal mnohých k pokániu. Mnohí prichádzali, vyznávali svoje hriechy, dávali sa krstiť (porov. Mt 3, 1 – 12; Mk 1, 4 – 6; Luk 3, 1 – 6). Zdá sa však, že už vtedy bola skupina ľudí, ktorí si mysleli, že na konanie pokánia stačí vonkajší úkon a všetko bude v poriadku. No prorok vedel, že ak slovo pokánie patrí k ľudskému životu, potom to nemôže byť len vonkajší, povrchný skutok. Ján vystupoval veľmi tvrdo proti farizejom a zákonníkom, ktorých nazval hadím plemenom, a keď si ich všimol v zástupe, pýtal sa: kto vám ukázal, ako uniknúť nastávajúcemu hnevu (porov. Lk 3, 7 – 9).

My dnes vieme, že všetko, čo človek vo svojom pokání vyznáva, k čomu sa priznáva ako k svojim omylom, chybám i hriechom, je vlastne len akýsi viditeľný vrchol ľadovca. Pod ním je množstvo vecí, ktoré sú príčinou, že často reagujeme podráždene, nevhodne, že vždy čosi pokazíme, niekoho zraníme alebo urazíme. To všetko je skryté v nás a nestačí to len vyznať. Musíme prejsť procesom liečenia, veľmi ťažkým procesom, ktorý nie vždy prináša uzdravenie.

Židovská tradícia označovala pokánie hebrejským slovom tešuva. Jeho základom je slovo šuv, čo možno preložiť ako návrat, obrat – návrat na pôvodnú cestu. Židia vo svojej tradícii verili, že človek je v podstate dobrý. Keď urobí niečo zlé, hriešne, je to nesprávne a skutočné pokánie je návratom k tomu, pre čo sme stvorení, čo je našou vnútornou prirodzenosťou, po čom túži naša duša i naše srdce.

Pokánie by nás malo viesť k prijatiu človeka, k pokoju aj v tejto základnej rovine, no predovšetkým „vonku”, tam, kde žijeme. Pokánie je čosi, čo by malo za siahnuť naše srdce, celé naše vnútro. Dnes však to tak často opakované slovo pokánie vyjadrujú mnohí trochu inak: hovoria o harmónii, o vnútornom zdraví, o pozitívnom myslení, o vyrovnanom pokojnom človeku.

Český morálny teológ Skoblík hovorí, že v priebehu dejín bolo už mnoho diskusií a že jeden z pozitívnych stretov medzi teológiou a psychiatriou môže veľa povedať o tom, kto je skutočne zdravý a vyrovnaný a že naozaj vyrovnaný a zdravý človek zvláda vo svojom živote predovšetkým tri roviny:

Prvou je vzťah k sebeZvládať tento vzťah znamená byť k sebe kritický, no súčasne v správnej miere tolerantný. Mať nadhľad, schopnosť jasne správne a s pokojom vidieť seba takého, aký som. Bez prikrášľovania, ale aj bez odoberania si toho, v čom som dobrý.

Druhou rovinou je zvládanie vzťahu k ostatným ľuďom. Vyrovnaný človek nie je despotický k svojmu okoliu, nezraňuje ale nie je ani servilný, podkladajúci sa. Vie vytvárať zdravé a hodnotné vzťahy. Opäť sa tu stretáva tá častá téza, že vzťah k Bohu sa musí nevyhnutne odraziť aj na ozdravení našich vzťahov k člo veku.

Treťou rovinou je vzťah k životuVyrovnaný človek nie je pod nadvládou okamžitého uspokojenia, koná zodpovedne a s nadhľadom vníma výsledok svojho skutku či rozhodnutia.

Víziu človeka, ktorý má zdravý vzťah k sebe, k ľuďom i k svetu má každý z nás. Preto proroci mohli o tom hovoriť naplno, a preto tak i hovorili. Žiaľ, často, hoci túto víziu máme a možno aj priznáme, že čosi nerobíme dobre, hneď dodávame svoje ale a vymenúvame mnohé okolnosti, ktoré to ale určujú. Často sú to veci pravdivé, no napriek tomu skutočné uzdravenie, skutočné pokánie je až tam, kde človek nepotrebuje výhovorky, nezastiera si veci, ale smeruje dovnútra svojho srdca. Na to sme povolaní.

V advente často počúvame o tom, ako by to nemal byť len čas vonkajšej prípravy a zháňania darčekov, nervozity… Toto všetko asi k adventu patrí, no všetkým nám veľmi želám, aby tento čas bol naozaj aj časom vnútorného uzdravenia, časom usporiadania našich vzťahov, časom našej ľudskosti.

(admin)

Advertisement

Komentáre sú uzavreté.

Blogujte na WordPress.com.

Up ↑

%d blogerom sa páči toto: